Sila ktora oddeluje 2

17. července 2008 v 11:25 | mRS.daDULiq
Takže druhá časť poviedky pekné čítanie

SILA KTORÁ ODDEĽUJE
II. kapitola
Bol pondelok. Začiatok nového týždňa. Začiatok nových povinností a nových záväzkov. No znamenal aj výzvy. Výzvy, ktoré človek prijal, alebo odmietol.
Na Rokforte znamenal pondelok čas nového učenia. Čas nových poznatkov. Brali ho ak všetci.
Pre niekoho však znamenal niečo úplne iné...
"A je to tu! Ďalší úžasný týždeň s úžasným dievčaťom!" rozplýval sa Harry. Stačila jediná spomienka na Leju a celé jeho telo sa rozochvelo. A to ešte viac pri pomyslení, že sa dohodli na ďalšej prechádzke.
"Ahoj Harry." Pozdravila Hermiona, keď sa ráno stretli na chodbe.
"Ahoj..." usmial sa Harry a zasnene kráčal vedľa nej.
"Kde si bol? Všade som ťa hľadala." Vyčítavo na neho pozrela Hermiona.
"V nebi....." usmial sa Harry a zasnívane hľadel dopredu.
"Harry, nepreháňaš to trochu? Príliš sa na ňu zaväzuješ!" pripomenula mu Hermiona a pokúsila sa ho zniesť z oblakov do ríše reality.
"Čo si hovorila?" otočil sa k nej po chvíli zasnený Harry.
"Vieš čo..... Radšej nič." Mávla bezradne rukou Hermiona a zabočila do ďalšej chodby.
***
"Toho učenia je nenormálne veľa!" zadýchane pribehol Ron za Harrym.
"Áno? Ja som si nevšimol..." usmial sa Harry, bezducho hľadiac pred seba.
"To teraz myslíš vážne, alebo obrazne?" zarazil sa Ron, pretože z Harryho tváre sa nedalo vyčítať nič.
"Samozrejme vážne!" prikývol Harry a opäť sa zahľadel pred seba.
"Nechápem... ako to môžeš takto brať? Veď je toho učenia najviac koľko sme kedy mohli dostať a ty si z toho robíš dobrý deň?....." nechápal Ron.
"Vieš,, keď máš inšpiráciu, všetko sa ti zdá ľahké..." usmial sa zaľúbene Harry a obrátil sa k Ronovi.
"AHA! Ty myslíš Leju...." nervózne sa poškrabal po chrbte Ron a neisto vycúval zrakom pred Harrym.
"Áno Ja ...." Harry to však nestihol dopovedať, pretože v tej chvíli k nim zabočila Leja. Bola stále rovnako krásna a pôvabná. Kráčala jemným povznášajúcim krokom, akoby mala krídla.
"Ahojte..." usmiala sa nesmelo Leja na oboch a pristúpila k Harrymu.
"Mohla by som ti niečo povedať?..... v súkromí?" spýtala sa Leja a Harry okamžite prikývol.
"samozrejme! Poď!" usmial sa a zaviedol ju do inej časti chodby, kde nikto nebol.
"Tak, čo si mi to chcel povedať?" usmial sa a zadíval sa Leje do očí.
"vieš, dnes nemôžem ísť von..." uhla neisto pohľadom leja a čakala reakciu.
Harryho to spočiatku zaskočilo, no potom len nahodil jeden obrovský úsmev so slovami: "Samozrejme! Mne to neprekáža. Pokojne môžeme ísť inokedy..."
"Ďakujem." Usmiala sa i Leja.
"Môžem sa niečo opýtať?" nervózne na ňu pozrel Harry. Nebol si istý či bude táto otázka na mieste, no za pokus stála.
"Samozrejme, čokoľvek." Prikývla Leja.
"Eh.... m..... a prečo to nemôžeš ísť?" Harry sa cítil dosť trápne, no zaujímalo ho to a tak sa to jednoducho spýtal.
"No..." začala nieslo Leja: "Musím sa učiť. Máme toho príliš veľa a nedá sa to stíhať... veď to určite poznáš." Usmiala sa. No jej úsmev bol nervózny a plný obáv a pochýb.
"V poriadku. Žiaden problém." Upokojil ju Harry a odprevadil ju do izieb.
***
Bol večer. To už mal byť Harry s Lejou von. A namiesto toho bol zavretý v izbe, sám bez kohokoľvek. Ani ostatný chalani tam neboli. Izba bola prázdna. Možno by mohol zájsť aspoň za Hermionou... premýšľal. Ak je vôbec aspoň tá u seba.
Napokon si povedal, že to predsa len nie je až taký zlý nápad a vyšiel na chodbu. No po ďalších urputných úvahách si premyslel, že sa radšej najprv trochu sám poprechádza. Chcel si trochu utriediť myšlienky. Cítil, že to potrebuje. V posledných dňoch sa mu všetko zdalo príliš rýchle a príliš krásne. Potreboval sa trochu zniesť nižšie a pozrieť sa ako vyzerá realita. Opäť stáť pevne nohami na zemi. Nikomu to predsa ešte neuškodilo a ani tým čo milujú a sú milovaní...
Harry sa prechádzal po chodbách, prezeral si opäť a opäť visiace obrazy. Chcel by niekedy vedieť tak kresliť. Mohol by zachytiť každý okamžik, ktorý by sa mu naskytol. Všetko čo by len chcel. Páčila by sa mu príroda von, tak by ju jednoducho namaľoval. A dokonca by to mohol využívať aj na hodinách. Jednoducho by sa pozeral na Leju a chcel by ju mať bližšie, tak by si ju nakreslil. Bolo by to krásne. Mohol by kresliť aj tých, čo tam už neboli. Dumbledor.... alebo Sirius. A možno, možno by m ohol nakresliť aj svojich rodičov. Ich tváre ako sa na neho usmievajú. Mohol by si ich
nakresliť každú hodinu na pergamen a tak by boli stále s ním....
Ale, na čo snívať? Na čo si robiť zbytočné ilúzie? Veď aj tak sa mu to nesplní a on chcel tento večer myslieť na niečo reálne. Príliš dlho sa pozeral na oblaky. Ale keď oni sú tak n ádherné... vždy v nich vidí Leju. Jej oči, jej pery, jej telo...
Začínala byť už tma a Harry ešte potreboval dorobiť niekoľko vecí, pre to sa otočil a vybral naspäť.
Išiel dlhou chodbou, plnou odbočiek a vedľajších uličiek, keď odrazu zastal. Odkiaľsi začul Ronov hlas. Nevedel presne čo povedal, no počul ho. Išiel z ktorejsi, z vedľajších chodieb.
Harry rýchlo zabočil. Mohol by ho nastrašiť, bol aby aspoň zábava.
Opäť ho začul z ďalšej odbočky. Pre to zastal tesne na jej okraji, a pomaly nazrel do chodby.
Chodba bola dlhá a úzka. A asi v strede stál Ron opretý o stenu v náruči držal Leju. Záplava bozkov a nehy..... Krásne slová o láske..... to všetko Harrym otriaslo ako zemetrasenie. Jeho najlepší priateľ mu zobral.....
Harry sa plný nenávisti a skľúčenosti otočil a rozbehol preč. Bežal ako víchor. Plakal a chcel kričať. Chcel kliať a nadávať, chcel trhať a lámať. Chcel ničiť!....
"Harry, tu si všade som ťa hľadala." Usmiala sa Hermiona, ktorá práve prichádzala oproti.
Harry však nereagoval. Len ako hurikán sa okolo nej prehnal a bežal ďalej.
"Harry prosím stoj!" skríkla Hermiona a rozbehla sa za ním.
"Harry čo sa deje?" bezradne za ním volala Hermiona.
No Harry neodpovedal. Bežal ďalej a ďalej, bez jediného slova. Dobehol až k svojej posteli, kde sa bezvládne zvalil na perinu a s tlmenými vzlykmi zaspal, plný smútku a bolesti...
***
Hermiona sa nahnevane hnala chodbou. Vedela kam má zabočiť aby našla to, čo hľadala.
"RON WEASLY!!!" skríkla keď ho našla v náručí s Lejou.
Ron sa strhol a otočil sa k nej.
"čo sa deje, Hermiona?" prekvapene sa spýtal.
"Nielenže sa pofľakuješ večer po chodbách ale ešte aj ničíš životy ostatným!!!" kričala rozhorčene Hermiona.
"Čože? O čom to hovoríš? Pozri, ak sa to týka nás dvoch, tak vedz, že to už nevrátiš!" pokúšal sa ju upokojiť Ron.
"Nie Ron! Ja by som sa k takému volovi ako si ty už nikdy nevrátila! Hovorím o Harrym. Keď už si sa zaľúbil do jeho lásky a nemal si ani tú odvahu povedať mu to, nemusel si sa mu aspoň bozkávať pod nosom!" kričala Hermiona ešt silnejšie.
"Čože? Pod nosom?" nechápal Ron.
"Presne tak! Už o vás vie! Vaša nenápadnosť je naozaj úchvatná!" skríkla nahnevaná Hermiona a otočila sa.
"Hermiona počkaj!" vykríkol ešte zúfalý Ron, no Hermiona s a už stratila.
"Prepáč, musím už ísť." Otočil sa Ron rýchlo k Leje, dal jej posledný bozk a odbehol aj on preč.
Keď dobehol do izby, Hany už spal a s ním aj všetci ostatný. Zúfalo si aj on ľahol a premýšľal, aké to bude ďalší deň. Ako zareaguje Harry?
***
Nastalo ráno. Nádherné a slnečné. Azda najteplejšie za posledný mesiac. Slnko sa úchvatne rozťahovalo po okolí a všade rozťahovalo svoje dlhé ruky. Osvetľovalo aj nádhernú stavbu, Rokfort. A v jednej z jej častí, sa práve zobúdzala bolesť a strach.
Ron pomaly otvoril oči. Zhlboka si zívol. Bolo ešte skoro, no aj tak. Potreboval si čosi dorobiť, a tak sa rýchlo obliekol a zobral potrebné veci.
V tom si spomenul na včerajšok a v reflexe sa otočil, ku Harryho posteli. Bola však prázdna. Nikto tam nebol...
***
Pri stoloch už sedelo dosť veľa ľudí, keď sa tam konečne dostal Ron. Prehliadol si ich a našiel pohľadom Hermiona a Harryho. Neisto k nim dobehol.
"Ahoj." Povedala Hermiona neprítomne a ďalej čosi čítala.
"Ahoj...." suchopádne a monotónne pozdravil Harry a vložil do úst ďalšie sústo. Potom sa aj on zahĺbil do čítania čohosi čo držal v ruke.
"Ahojte." Odzdravil oboch Ron a sadol si k Hermione.
Ron čakal zával hnev, no Harry sa správal akoby nič nestalo.
"čo sa deje? Jemu to nevadí?" nahol sa potichu Ron k Hermione.
"Nesúď kým nevieš..." zacitovala kohosi Hermiona a ďalej čítala.
"Môžem si prisadnúť?" spýtala sa Leja, ktorá prišla ak Ronovi.
"Samozrejme." Usmial sa Ron.
"Aká bola noc?" zamilovane jej pozrel do očí.
"Bez teba strašná..." zašepkala Leja a pustila sa do jedla.
"ideme Hermiona?" spýtal sa po chvíli Harry.
"samozrejme." Prikývla, dojedla všetko čo mala pred sebou a zbalila si knihu ktorú čítala.
"Ahojte. Pekný deň." Povedala Hermiona otočená k Ronovi a Leje.
"Ahojte." Prikývol Harry a išiel za Hermionou.
"On sa nehnevá?" prekvapene sa otočila Leja k Ronovi.
"neviem, asi nie..." nechápavo za ním pozrel Ron a otočil sa späť k jedlu.
***
Bol večer. Ron došiel unavený do izby. Harry už ležal v posteli ale ešte čosi čítal.
"Aký bol deň?" spýtal sa nesmelo Ron.
"Dobrý." Odpovedal Harry a ďalej čítal.
Ron si prekvapene odložil veci a odišiel.
Nechápal čo sa to deje. Nechápal prečo sa Harry nehnevá. Veď ju miloval, žeby ho to tak rýchlo prešlo?
"Hermiona!" zastavil ju Ron na chodbe.
"Čo chceš?" nervózne sa k nemu otočila.
"Vysvetlíš mi ako je to s Harrym? Prečo sa nehnevá?" prosebne na ňu pozrel Ron.
"Tebe to ešte stále nedochádza? Ešte stále ti nenapadlo aký druh pomsty si vybral?" prekvapene na neho pozrela Hermiona a odišla.
"Pomsty?..." nechápal Ron.
Pokračovanie nabudúce.
/*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 SailíQ SailíQ | E-mail | Web | 17. července 2008 v 12:01 | Reagovat

No supeeeer ale nemam docitane. som necakala tak skoro xDJe to fakt super :D

2 Pansy Pansy | Web | 17. července 2008 v 21:33 | Reagovat

O.o

WUAAAAAAAAA!! ja chcem okamzite pokracovanie :D ako ved toto je uuzasnee!! :)) ale som akosi znenaavidela Rona!! :/ wrrrr!! takyy hnusnyy .. hnusniak!! :D akoze a leja este horsie!! :/ kks duufam ze nakoniec ostane sama :D ale fakt kraasne piises :)) maas talent!!

3 hermiona3261 hermiona3261 | Web | 22. července 2008 v 16:21 | Reagovat

fuuha super:)je to fakt dobré:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama